OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ani sme sa nenazdali a po vydaní dlho očakávaného tretieho pokračovania "Keepera" vyrazili HELLOWEEN na turné, ktoré odštartovali v Čechách. Po koncertoch v Zlíne, Pardubiciach a Plzni boli poctení návštevou nemeckých tekvíc aj slovenskí fanúšikovia. Do žilinskej športovej haly Na Bôriku si však v utorok našlo cestu len niečo vyše tisíc priaznivcov tejto nemeckej metalovej legendy. Ťažko povedať, kde treba hľadať príčinu, ale isto zavážil fakt, že koncert sa konal v pracovný deň ako i to, že HELLOWEEN u nás nehrali poprvýkrát.
Presne úderom ôsmej, ako bolo uvedené na plagátoch, začala hrať poľská predkapela KAT. Našinec na takúto presnosť nebýva zvyknutý, preto to hodnotím ako jedno z pozitív organizovaného koncertu. Žiaľ, keď sa na pódiu činili Poliaci, nachádzala som sa v zákulisí, kde som spovedala Markusa Grosskopfa. Rozhovor s basgitaristom HELLOWEEN si budete mať možnosť prečítať na našich stránkach už čoskoro. Do haly som prišla približne tri skladby pred koncom. Ako som mala možnosť zistiť, KAT sa podarilo nadviazať kontakt s publikom, ktoré si omotali okolo prsta výdatnou porciou menej melodického power/thrash metalu. Na hlavné hviezdy sme si museli ešte počkať, čomu predchádzala dvadsaťminútová horúčkovitá prestavba pódia.
Samotná pódiová scéna si zaslúži, aby sme jej venovali väčšiu pozornosť. Asi nikdy v živote som nevidela tak vkusne a efektne vyriešené pódiové kulisy. Pozadie tvorila veľká plachta s motívom obalu nového albumu, pričom výjavy z neho boli aj po stranách. Na pódiu po bokoch bicích boli umiestnené dve sochy so svetielkujúcimi očami. Do toho temné svetlo, intro z novinky a z tmy sa na podstavci od bicích vynáral Andi Deris. Naozaj pôsobivé! V druhej polovici koncertu po bokoch pódia vyrástli dve veľké nafukovacie a svietiace tekvice. Podľa očakávania odpálili HELLOWEEN na začiatok prvú dlhú vec z novinky "King For 1000 Years". Zdalo sa, že žilinské publikum sa už s albumom stihlo zoznámiť a odozva najmä v prvých desiatich radoch bola fantastická. V kotli to len tak vrelo. Publikum si veľmi pochvaľoval aj samotný Andi.
S klasikou "Eagle Fly Free" se sa vrátili do čias minulých a treťou skladbou sme si prekvapivo zaspomínali na predchádzajúcu dosku "Rabbit Don’t Come Easy". Po ňom nasledoval už na minulom turné odkúšaný nesmrteľný "Keeper Of The Seven Keys". Kapela dávala do koncertu naozaj všetko. Hrali ako o život, poniektorí behali, skákali... Andi dopĺňal skladby sugestívnymi gestami, čím umocňoval zážitok z jednotlivých skladieb. Zdá sa, že skupina s príchodom Dani Löbleho nezískali len technicky precízneho bubeníka, ale aj nový náboj, ktorý sa na výraze kapely okamžite pozitívne odrazil. Napriek tomu, že turné je len na začiatku, kapela je dostatočne zohraná a skladby jej sedia. Vždy som veľmi fandila ére s Rolandom Grapowom a Uli Kuschom, ale po zhliadnutí tohto koncertu nie som ďaleko od tvrdenia, že HELLOWEEN majú práve teraz tú najsilnejšiu zostavu.
Po dlhom, predlhom "Keeperovi" nám HELLOWEEN zahrali na city slaďáčikom "A Tale That Wasn’t Right", pri ktorom sa v hale objavilo nejedno svetielko zo zapaľovača. Krátka prestávka pre ostatných, ale nie pre Daniho a Markusa, ktorí sa nás podujali pobaviť bubeníckym sólom na spôsob akejsi improvizovanej bubeníckej školy. Nápad naozaj originálny! Po niekoľkých prehrávkach prenechal Markus priestor Danimu, aby sa predviedol v celej svojej bubeníckej kráse. S novým elánom sa už kompletná kapela opäť zišla na scéne a odpálila snáď najzaujímavejšiu novinku "Occasion Avenue", ktorá naživo ešte predčila očakávania. Mierne rozsypaná "Mr. Torture" pripomenula album "The Dark Ride", o ktorom sa Weiki neraz vyjadril nie práve v najlepších súvislostiach. Zvuk bol na žilinské pomery dobrý. Rovnako dobre vynikli jednotlivé nástroje ako aj spev. Andi možno trochu úspornejšie komunikoval s publikom. Jeho predslovy neboli veľmi dlhé a takisto sa vzdal aj naučených slovných formuliek, ktorými zvykol uvádzať notoricky známe fláky. Je však cítiť, že sa turné od turné zlepšuje. Jeho spevácky výkon bol naozaj bezchybný. Komerčná "If I Could Fly" rozhýbala celé osadenstvo haly a po nej prišlo ďalšie intermezzo v podobe Saschovej prehliadky šiestich strún. Spevnú "Power" s dominantným refrénom tentokrát odohrali iba v základnej dĺžke. Publikum dostalo priestor vzápätí, keď si prevetralo hlasivky vo "Future World". Ešte dva záseky z novinky, aby sme náhodou nezabudli, o aké turné to vlastne ide, a klasicky narafičený záver. Niet nad osvedčené klasiky, zrejme týmto heslom sa riadili HELLOWEEN, keď nás následne obdarili dvomi klenotmi "I Want Out" a "Dr. Stein". Potom už len klaňačka, predstavovanie kapely a nekonečné skandovanie fanúšikov. Taký bol záver po všetkých stránkach výborného koncertu.
Playlist:
Intro, "King For 1000 Years", "Eagle Fly Free", "Hell Was Made In Heaven", "Keeper Of The Seven Keys", "A Tale That Wasn’t Right", drum solo, "Occasion Avenue", "Mr. Torture", "If I Could Fly", guitar solo, "Power", "Future World", "Invisible Man", "Mrs. God", "I Want Out", "Dr. Stein".
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.